„Ahojte všetci! Dnes nás čaká veľmi neobvyklá a podľa môjho názoru tá najkrajšia téma v počítačovej grafike.“
„Poďme si na úvod pripomenúť, ako funguje grafika vo väčšine moderných hier. Či už je to Cyberpunk alebo GTA, všetko, čo vidíte na obrazovke – autá, budovy, postavy – sa skladá z polygonálnej siete (Polygonal Mesh). Teda z miliónov drobných plochých trojuholníkov.
Grafická karta vezme tieto trojuholníky, premietne ich na obrazovku a vyfarbí ich. Ide o štandardný prístup, ktorý nazývame Rasterization (Rasterizácia), a funguje neuveriteľne rýchlo.
Dnes sa však vyberieme iným smerom. Úplne túto myšlienku opustíme. Na našej prednáške nepoužijeme ani jeden trojuholník, žiadny vrchol (Vertex) a žiadny 3D model načítaný z externých programov. Použijeme iný prístup — Raymarching (Pochodovanie lúčov).
Aby sme pochopili jeho podstatu, porovnajme ho s klasickým Ray Tracingom (Sledovaním lúčov), o ktorom ste už určite počuli.“
„V klasickom Ray Tracingu vysielame lúč z virtuálnej kamery priamo do pixelu na obrazovke a zisťujeme, kam v 3D svete dopadne. Náš algoritmus hľadá presný analytický priesečník (Analytical Intersection) lúča s povrchom. Počítač v podstate rieši prísne matematické rovnice – napríklad rovnicu prieniku priamky a roviny.
Znie to skvele, ale táto metóda má jednu veľkú nevýhodu. Sme silne obmedzení. Dokážeme zobraziť len tie povrchy, pre ktoré sme schopní túto matematickú rovnicu prieniku vyriešiť.
Ak máte v scéne jednoduchú plochú stenu alebo ideálnu guľu – rovnica sa rieši ľahko. Ale čo ak chcete vykresliť nekonečný fraktál? Alebo špongiu? Alebo sliz, ktorý kvapká zo stropu a plynule sa zlieva s podlahou? Vyriešiť presnú rovnicu prieniku pre takéto zložité organické tvary analyticky je prakticky nemožné.
A tu prichádza mágia Raymarchingu. Meníme samotnú filozofiu toho, ako opisujeme svet okolo nás.
Namiesto hľadania presného bodu prieniku pomocou zložitého vzorca opisujeme celú našu scénu ako Distance Field (Pole vzdialeností).
Čo to znamená? Predstavte si, že priestor okolo nás nie je prázdnota s objektmi, ale matematické pole. A každý bod v tomto priestore vie len jednu vec: "Aká je najkratšia vzdialenosť odo mňa k najbližšiemu pevnému objektu?".
Raymarching nám umožňuje zobraziť akýkoľvek povrch, ak ho vieme definovať jednoduchým výrazom, napríklad $f(x, y, z) = 0$. Ak vieme objekt opísať vzorcom – vieme ho nakresliť! Nemusíme v pamäti uchovávať milióny trojuholníkov. Celá scéna je proste čistá matematika.
Práve tento prístup využívajú programátori na Demoscénach, keď vytvárajú celé 3D svety s veľkosťou len 4 kilobajty. Umožňuje to vytvárať nekonečné procedurálne krajiny (Procedural Landscapes), mäkké tiene (Soft Shadows) bez artefaktov a topiace sa, prelievajúce sa objekty.
A dnes nebudeme študovať len teóriu. Na konci prednášky spolu napíšeme od úplného základu skutočnú 3D Lávovú lampu, pričom použijeme iba kód a matematiku.“