«Dostávame sa k etape, ktorá premieňa suché matematické tvary na vizuálne umenie. Do tohto momentu sme boli ako slepí sochári: naučili sme sa vytvárať tvary v tme, vieme, kde sa objekty nachádzajú, ale "nevidíme" ich. V počítačovej grafike je práve svetlo tým nástrojom, ktorý nám dáva pochopenie objemu, hĺbky a materiálu.
V mojom projekte nepoužívam hotové herné enginy, ktoré robia mágiu za vás. Každý fotón, ktorý vidíte na obrazovke, je vypočítaný ručne vo vnútri Fragment Shader-u na grafickej karte (GPU). Ide o čistú fyzikálnu simuláciu interakcie svetla s povrchom. Rozoberieme si, ako sa obyčajný vektor mení na slnečný odlesk a prečo sú tiene v Raymarching-u to najlepšie, čo sa počítačovej grafike stalo.»
Predtým, než objekt ofarbíme, musíme pochopiť jeho orientáciu v priestore. V klasickej grafike (založenej na polygónoch) je normála kolmica na trojuholník. My však žiadne trojuholníky nemáme. Ako teda zistíme, kam "pozerá" povrch sféry v konkrétnom bode? Použijeme Gradient poľa vzdialeností.
Spomeňte si na funkciu getNormal(vec3 p). Je to srdce nášho renderu. Myšlienka je jednoduchá: urobíme maličký krok (napríklad o 0.001 jednotky) vľavo, vpravo, hore a dole od bodu, do ktorého narazil lúč. Porovnáme hodnoty SDF v týchto bodoch. Ak je vpravo vzdialenosť k objektu väčšia ako vľavo – znamená to, že povrch je naklonený doľava. Rozdiel týchto hodnôt v troch osiach nám dáva vektor normály (Surface Normal).
Bez tejto funkcie by sme nikdy nedokázali vybudovať osvetlenie. Je to náš "hmat". Hovorí nám: "Tento bod pozerá priamo na slnko a tento od neho". To je základ, na ktorom staviame ďalší krok — Phongov model.
Pre výpočet finálnej farby pixelu som implementoval klasický Phong Reflection Model. Nepokúša sa počítať miliardy reálnych fotónov — to by bolo príliš náročné aj pre moderné grafické karty. Namiesto toho rozkladá svetlo na tri logické zložky, ktoré môžeme pozorovať v reálnom svete.
Svetlo, ktoré sa už mnohonásobne odrazilo od stien a predmetov. Nemá jasný smer a jednoducho osvetľuje najtmavšie miesta. V kóde je to zvyčajne malá konštanta. Bez nej by tiene boli absolútne čierne, čo pôsobí neprirodzene.
vec3 ambient = baseColor * 0.15;
Hlavná zložka, ktorá dáva pocit objemu. Ak svetlo dopadá priamo na povrch (pod uhlom 90°), bod bude najjasnejší. Ak dopadá pod uhlom, bude tmavší. Používame skalárny súčin (Dot Product) medzi normálou a smerom svetla.
float diff = max(dot(normal, lightDir), 0.0);
Tá jasná biela bodka, vďaka ktorej povrch vyzerá ako kov alebo plast. Závisí od pozície vašej kamery. Použil som modifikáciu Blinn-Phong: hľadáme vektor v polovici (Half-vector) medzi smerom na svetlo a smerom na kameru.
float spec = pow(max(dot(normal, halfVector), 0.0), 64.0);
Umocnenie na 64-tu zmenšuje odlesk a robí ho ostrým — tak získame efekt leštenej ocele.
V Raymarching-u získavame tiene takmer "zadarmo". Keď lúč nájde bod na povrchu, vyšleme druhý lúč (Shadow Ray) z tohto bodu smerom k slnku. Ak tento lúč cestou narazí na iný objekt — bod je v tieni.
Skutočný realizmus však prinášajú Soft Shadows. Namiesto jednoduchého "áno/nie" analyzujeme, ako blízko náš lúč preletel okolo prekážky. Ak prešiel veľmi tesne, vytvoríme polotieň (Penumbra). Čím ďalej je objekt od svojho tieňa, tým je tieň rozmazanejší.
Posledný krok je práca s farbou. Monitory zobrazujú farby nelineárne, preto by bez úpravy vyzeral obrázok príliš kontrastne. Na konci shaderu pridávam Gamma Correction, ktorá vyrovnáva jas.
color = pow(color, vec3(1.0 / 2.2));
To robí tiene mäkšími a farebné prechody prirodzenými. Spájame všetky zložky: Ambient + (Diffuse + Specular) * Shadow, čím získame profesionálny render.
Zhrnutie: Vďaka Raymarching-u sme vytvorili zložitý optický systém len v pár desiatkach riadkov kódu. Získali sme dynamické normály, fyzikálne korektné odlesky a mäkké tiene bez použitia jediného polygónu alebo textúry. Toto je skutočná symbióza geometrie a fyziky svetla.